Boris Sirka: Od pôžitku k úzkosti a späť/ From Pleasure To Anxiety and Back

Boris Sirka: Od pôžitku k úzkosti a späť/ From Pleasure to Anxiety and Back
kurátor: Peter Tajkov
otvorenie výstavy: 28. február 2019, 18:00
termín konania: 1. marec 2019 – 28. apríl 2019
miesto konania: Východoslovenská galéria, Hlavná 27, Košice

Ak niečo vo všeobecnosti charakterizuje tvorbu Borisa Sirku, tak je to rozmanitosť – pestrý a široký repertoár výtvarných foriem, žánrov a médií. Pracuje v časových cykloch s odlišným výtvarným jazykom, prevažne rezignujúcim na to čo môžeme anachronicky nazvať autorským rukopisom. Na miesto neho dominuje silné uvedomovanie si akejsi časovej kompresie, ktorá ho núti otvárať a zatvárať svoje výtvarné cykly. Horúčkovité nadšenie z nových začiatkov a zároveň úzkosť z pominuteľnosti a smrti ako hádam jedinej konštanty v jeho tvorbe. Pokusy s formou a výtvarnými stratégiami sú samozrejme typické pre mladých tvorcov. Väčšina z nich týmto hľadaním sleduje dosiahnutie adekvátneho autorského jazyka, ktorý by ich nakoniec uspokojil, zvlášť keď im zabezpečí úspech. Sirkove experimenty však nie sú prostriedkom ale skôr cieľom. Totiž okrem časového determinantu je jeho ďalšou typickou črtou, že vo svojej prácu stojí neustále na pomyselnej križovatke možností a ciest, ktorými sa môže v umení vydať. Akoby sa bál, že keď ich všetky nevyskúša, jeho obmedzený čas nebude naplno využitý. V zásade nie je dôvod s takýmto postojom nesúhlasiť – súčasné umenie je popravde dynamicky sa meniaci organizmus, už dávno expandujúci mimo svoje obvyklé teritórium a hnaný obrovskou multimediálnou produkciou. Takže napriek tomu, že sa Sirka pohybuje v prevažne tradičnom výtvarnom médiu, jeho umelecké východiská majú korene najmä v audiovizuálnom prostredí, ktoré sa transformuje rýchlejšie ako maľba alebo kresba.

Akcentovaná časovosť, citlivosť voči novým výzvam a vnútorný nepokoj z toho, že bez nových vnemov stratí schopnosť plnohodnotne tvoriť – práve to sú referencie, ktoré odkazujú k súčasnosti. Sirkova tvorba sa k nej vzťahuje aj napriek svojej introspekcii, možno miestami paradoxne aj viac ako extrovertné participatívne, či angažované umenie. Tento prístup k životu a umeniu vcelku vystihuje pojem hypermoderny, ktorý tak skvelo opisuje Gilles Lipovetsky (napr. Les temps hypermodernes, 2004). Postmoderné hic et nunc  sa mení v potrebu neustále predvídať, plánovať a uvedomovať si výzvy, ktoré prinesie zajtrajšok. Dnešné prežívanie vedie od pôžitku k úzkosti, má v sebe množstvo paradoxov a ambivalencie (napr. náš obľúbený hygienický hedonizmus), ale napriek tomu si uchováva svoj hodnotový systém. V tomto duchu aj Sirka pristupuje ku všetkých formám svojho umeleckého prejavu s precíznosťou a plným profesionálnym nasadením. Zároveň je tento prístup k tvorbe ozaj náročný a nesie v sebe riziká v podobe striedania tvorivého vypätia a vyčerpania. V neposlednej rade musí byť pripravený čeliť aj kritickej reakcii publika tradične očakávajúceho čitateľnú kontinuitu.

Boris Sirka sa zviditeľnil už počas štúdia na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach, ktoré absolvoval v grafickom ateliéri Ruda Sikoru. Vo finále ceny Oskara Čepána sa ocitol úplne na začiatku svojej kariéry v roku 2003. Patrí k silnému ročníku košických absolventov, ktorí v nultých rokoch výrazne vstúpili na našu výtvarnú scénu a neskôr sa na nej plne etablovali.  Jeho vtedajšiu tvorbu charakterizovala, na svoj vek, nezvyčajná kresliarska bravúra, ktorá vyústila v maľbu zameranú na líniu a v obsahu čerpajúca z pokleslých žánrov béčkových hororov, komiksu, porna a deathmetalu. Remeselná autodrezúra s akou pristupoval k maľovaniu zakrátko viedla k záujmu zberateľov a komerčnému úspechu. Vzdať sa tejto cesty, resp. opustiť úspešný výtvarný formát bolo prejavom odvahy a zároveň úzkosti zo stavu, keď sa z umenia stáva rutina. Nasledovali obrazy kde už linka farbu neuzatvárala, získala voľnosť miešaním akrylu s vodou a rozpíjaním sa na plátno plné znepokojivých figúr. Došlo k poklesu komerčného záujmu, ale napriek tomu sa už Boris k svojim výtvarným začiatkom nikdy nevrátil. Čoraz viac ustupovala naratívna zložka obrazov smerom k jednoduchšej symbolickej forme.

Jeho aktuálne maľby predstavujú snáď najradikálnejší odklon od jeho doterajšej práce. Mohutné, priam sochársky poňaté figúry, doplnené o akési skamenené abstraktné gestá rámuje fluorescentná farebnosť. Avšak aj tieto obrazy vyrastajú z autentickej výtvarnej skúsenosti, ktorú predstavujú sochy, už niekoľko rokov nenápadne dopĺňajúce jeho maľby (sám som vo svojej pedagogickej praxi presvedčený, že každý maliar by si mal aspoň raz skúsiť ohmatať to čo maľuje). Hlbší pohľad do Sirkovho diela ukáže, že prvotný dojem diskontinuity je tak trochu povrchný. Každý z jeho nových cyklov v sebe absorbuje čosi z predošlého a pestrý repertoár foriem nečerpá len z externého prostredia, ale najmä z vlastného portfólia. Schopnosť stále znova podstupovať a presvedčivo zvládať tieto doslova metamorfózy, z neho robia popravde ojedinelý zjav na slovenskej umeleckej scéne.

Peter Tajkov

Výstavy tejto galérie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.