Pavel Kvoriak (60)

kvoriak_pozvanka.indd

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Nie, Paľo Kvoriak nemá efektný prednes. Nespieva najväčšie árie temperamentným tenorom a vysokým c. Jeho obrazy neoslňujú. Nie sú skvelé a ohromné. Zato presviedčajú. Sú, bisťu, vážne a poctivé.

Paľo je bytostne kresliar. Spomínam si, ako stoj čo stoj, každé ráno, nech by aj sekery padali, musel vziať ceruzu do ruky a črtať. Až v zrelšom veku sa sústredil viac na maľbu.

Námetovo je tu na prvom mieste žena. Nahá žena. Nuž čo, všetci sme sa narodili nahí. Navyše sa v tejto téme prejavuje jedna z mála ešte jestvujúcich súdržností človečenstva bez ohľadu na rasu, kultúru, históriu či politiku (všimnite si, všetky sú rodu ženského!). V Paľovom podaní sú preludmi z jasu tohto sveta, farebnej melódie a čistoty tvaru. Odhmotnenými rojčeniami svojho vnútra prahnúcimi po vôni a vôňou aj naplnenými.

A potom je tu krajina. Tiež rodu ženského. Krajina, ako tvrdí, jeho rodiska. Slovenské Rudohorie. Priestor je tu nositeľom plastického významu, ktorý sa prejavuje farbou. Forma sa neobmedzuje na objem jednotlivostí braných izolovane, autor poníma a komponuje svoje diela čo do hĺbky aj plochy ako celok. Uplatňuje iba silu výrazu, prudkosť, dynamičnosť či lyrickosť rukopisu. Z vnemov, pocitov, zážitkov a skúseností ovplyvnených bluesom (Paľo si totiž skoro nič iné nepúšťa) rastú obrazy netušených a neprebádaných končín.

Lebo taká je krajina duše.

Miro Procházka

 

XML Sitemap